Od života dostávam to, čo som chcela
Oslavujete päťdesiatku. Veľa žien nemá rado, keď je reč o ich veku. Ako ste na tom vy?
- Patrím medzi väčšinu žien. Myslím si, že čo koho do toho, koľko mám rokov. Všetky sa predsa usilujeme vyzerať čím lepšie a čím mladšie. Potom to niekto prezradí, a je to v háji. Podľa mňa je to totálna hlúposť a tiež zbytočnosť. Veď koniec-koncov, ľudí neposudzujeme podľa veku, ale podľa toho, akí sú. Na druhej strane: za svoj vek sa nehanbím. Len ho nemám túžbu zverejňovať.
Čo vidí Táňa Keleová- Vasilková, keď sa obzrie dozadu?
- Dobrý život. Som so všetkým spokojná (ťuk-ťuk), aj s tým horším a boľavejším, pretože keby nebolo v našom živote takých chvíľ či období, potom by sme si nevážili, keď je nám dobre a hrejivo. Našťastie, v mojom živote prevažuje to druhé, a ja sa z toho nesmierne teším a vážim si to.
Žijete teda svoj vysnívaný život?
- Vždy som tužila mať veľkú rodinu a písať. Byť obklopená rodinou, deťmi a priateľmi. Láskou a úprimnosťou. Postupne som si do svojich želaní pridala aj cestovanie po Európe. Čo viac, okrem zdravia, by som si mohla priať? Je lepšie chcieť menej, a potom sa radovať, než byť náročný, a potom byť smutný a zúfalý, že to nejde podľa vašich predstáv. Aj keď, myslím si, že som toho chcela dosť: a presne to aj od života dostávam. Samozrejme, zasahujem do toho, viem, že bez nášho úsilia a pričinenia sa nič nestane. A najmä to dobré nie.
A čo by ste chceli vidieť, keď sa pozriete dopredu? Čo by ste ešte chceli dosiahnuť? Kam by ste sa chceli ako spisovateľka dostať?
- Nemám žiadne špeciálne plány a moje sny zostávajú stále rovnaké. Stačí mi denno-denne žiť pekný a zmysluplný život, ktorý ma napĺňa radosťou.
O umelcoch sa často hovorí, že žijú v oblakoch. Platí to aj o vás, alebo vy ste z iného súdka?
- Mám, chvalabohu, veľkú rodinu. Myslím, že nie je reálne možné žiť pri troch deťoch v oblakoch. A keď, tak trošinku, len s mierou, tak, aby vám to rozjasňovalo dni.
Médiá vás niekedy označujú ako slovenskú Danielle Steelovú. Lichotí vám to?
- Svojho času ma to rozčuľovalo, teraz mi je to viac-menej jedno. Ide však o to, že som presvedčená, že každý človek je svojský a ojedinelý, jednoducho nenapodobniteľný originál a preto prirovnávanie ako také nemám príliš v láske. Veď práve tá svojskosť každého z nás je najkrajšia.
Čítali ste vôbec niekedy román od tejto autorky?
- Čítala som jej prvých osem kníh, a niektoré - napríklad Ocko - boli úžasné. Teraz čítam radšej Joy Fieldingovú.
Na svojom konte máte viac ako milión predaných výtlačkov svojich kníh. Predstavte si, že by vám niekto v čase, keď ste vydávali svoju prvotinu Cena za voľnosť povedal, že raz budete taká úspešná. Verili by ste mu?
- V žiadnom prípade. A o úspechu som nesnívala vôbec. Jednoducho som len chcela písať dobré knihy.
Stále platí, že tento váš prvý román, na ktorý sa čitatelia dosť často stále pýtajú, už znova nevydáte?
- To som nikdy nepovedala. Len na reedíciu ešte nebol ten správny čas.
Úspešných ľudí u nás zvyknú presviedčať, aby vstúpili do politiky. Prijali by ste takúto ponuku?
- Nie. Mám rada svoj život práve pre jeho pokoj, za žiadnu cenu ani peniaze by som sa toho nevedela a hlavne nechcela vzdať.
Zdroj: Povazska.sme.sk, Mária Kovales
