tana keleova vasilkova name

Priateľky, ktoré spája silné puto

25.10.2017Rôzne

Nikto nerozdáva návody na priateľstvo. Na to, aby fungovalo tak, ako má. A potom, ako vlastne má? Nie je na ňom najdôležitejší ten pocit, ktorý prináša? Pocit, že sa máš komu vyrozprávať, zdôveriť... bez obáv, že ťa priateľka vysmeje... alebo to vyklebetí?
Pozerá na Táňu a Martu... bez nich by bol jej život oveľa smutnejší. Teší sa na stredy ako na malý sviatok. A práve o tom priateľstvo je, no nie?

Sú rôzne priateľstvá.
Niekedy si myslíme, že to je priateľstvo, no keď príde na lámanie chleba...
Tieto tri ženy spája silné puto. Sú síce rozdielne, no predsa v mnohom podobné.
Jedna je slobodná. Druhá má bábätko. Tretia je vydatá dlhých dvadsaťštyri rokov.
Majú svoje sny, túžby a predstavy, s ktorými sa vstupuje do manželstva. Mali ružové okuliare, ktoré časom prestanú fungovať, no to neznamená, že je manželstvo zlé. Len je iné...

„Sme však naozajstné priateľky? spýta sa v duchu. Naozaj sme?
Hoci je celkom zjavné, že pred sebou máme tajomstvá?
 Že informácie, ktoré si o sebe odovzdávame, prechádzajú silnou cenzúrou? Tak by to predsa nemalo byť...“

Vychutnajte si novinku Priateľky od najobľúbenejšej slovenskej spisovateľky a získajte k tomu knižku Moje recepty.
Jedinečná sada s výraznou zľavou vám prináša príbeh troch žien, ktoré majú svoje túžby a sny, a štýlový zápisník, v ktorom nájdete 30 autorkiných obľúbených receptov.

Hana, Marta a Táňa sú tri priateľky, ktoré túžia po zmysluplnom živote. Zažívajú radosť, šťastie, ale chvíľami sa aj trápia a smútia. Strácajú i nachádzajú. Kráčajú vpred, ale občas sa zastavia, aby si oddýchli... Jednoducho si so sebou nesú balíček života naplnený rôznorodou zmesou. Plný zvratov a prekvapení.

„Dúfam, že moje čitateľky si tieto postavy obľúbia. Dôležité je uvedomiť si, že každý z nás má nejaký problém. V tomto je život spravodlivý. Nadeľuje všetko... a len s naším pričinením sa niektoré veci dajú zvládnuť,“ odkazuje autorka Táňa Keleová-Vasilková.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová-Kapráliková:

 

Ku knihe Priateľky tentoraz pridala obľúbená autorka aj kuchársky zápisník Moje recepty. Môžete si doň vpisovať vlastné recepty a zároveň vyskúšať niektorý z 30 overených rodinných receptov z kuchyne Táne Keleovej-Vasilkovej. A samozrejme, nechýbajú citáty z jej 30 románov.
"Dúfam, že budete túto knihu čítať s láskou, pretože ja som ju s láskou písala,“ hovorí úspešná autorka. „Obľúbila som si všetky tri ženy a ťažko sa mi s nimi lúčilo. Podľa mňa sú skvelé aj so svojimi chybami. Napokon, kto z nás ich nemá?"

 

Začítajte sa do novinky Priateľky:

Kapitola 1
Hana zatvorí knihu a zahľadí sa do diaľky. Pred očami sa jej rozvíja fascinujúci farebný svet, svet plný dúh, košatých starých stromov, ktorých mohutné kmene skrývajú tajomstvá, svet motýlích krídiel a víl... svet, o ktorom tak rada číta, pretože je lákavý a zároveň neuveriteľne vzdialený od skutočného života. Jej života... Cez riadky vníma všetky opisované farby, vône... a možnosti. V jej obľúbených príbehoch je možné všetko, nič neohraničuje čas, dobro víťazí nad zlom a láska je tou najmocnejšou čarodejníčkou. Jej skutočný život je oproti nim fádny a sivý. Stenčil sa na minimum. Kedysi bola svojou rolou nádherne naplnená... šťastná. Bola mamou a manželkou na plný úväzok, vychutnávala si každý deň, každý okamih, aj tie horšie, lebo mali svoj koniec a zasa sa vyčasilo, a dnes... dnes akoby neplatilo nič z toho. Iste, stále je mama aj manželka, ale... ALE. To večné ale, čo šepká o trvalom smútku a trpkej nenaplnenosti. Stálej tichej bolesti, ktorá zaplnila všetky kúty jej samej. Prevalcovala ju a občas jej nedovoľuje ani dýchať. Nevie, kedy sa jej život zmenil na bezfarebný, nespomína si presne na ten moment, tuší však, že to prichádzalo postupne a nenápadne, preto nezachytila varovné signály... a nič nezmenila. Ešte nie je neskoro, šepká hlas v jej hlave, tíško a nesmelo, no ozýva sa... aspoň sa ozýva. Naozaj nie je neskoro? spýta sa neveriacky. Naozaj, odvetí hlas pevne, bez zaváhania, hoci Hana o tom nie je presvedčená. Rozhliadne sa po vzorne upratanom byte, pôsobí až sterilne, pohľadom pohladí obľúbené maličkosti, z ktorých sa už zabudla tešiť: knihy, zbierku slonov, má ich takmer stovku, malých, veľkých, z rozličných materiálov a rôzne vypracovaných, kvety v kvetináčoch na parapete. Asi... naozaj, prisvedčí sama sebe nečakane, až ju to vyľaká. Mám štyridsaťpäť, pripomína sebe i hlasu, ktorý jej zrazu nedá pokoj a dobiedza... nečakane čosi prebúdza. Už je neskoro na zmenu. Vážne? Hlas znie tentoraz výsmešne. Si predsa v najlepších rokoch. Ešte je čas... ešte máš mnohé pred sebou. Mala by si niečo urobiť. Musíš niečo urobiť! Mýliš sa, hlesne Hana nemo. Ja už pred sebou nemám nič... vôbec nič. Len dni ubiehajúce v jednotvárnosti a osamelosti, hoci mám svoju rodinu. Povzdychne si a vstáva. Jej kroky nemajú jasný cieľ, no náhle nevie nečinne sedieť, musí cítiť pohyb v sebe... v srdci. Je už príliš dlho naplnené smútkom a bolesťou, až má pocit, že umrelo. Ona umrela... Mala by som niečo urobiť. Možno si hľadať prácu. Len čo si to pomyslí, srdce sa jej prudko rozbúši a dlane má mokré, akoby jej ich niekto oblial vodou. Nie... nie. Ja nemôžem. Musíš prekonať ten strach v sebe, nalieha hlas v jej vnútri, a hoci vie, že má pravdu, bráni sa, nechce ho počuť. Musíš to urobiť kvôli sebe! Keď ja neviem, vydýchne a podvedome skontroluje zeminu v kvetináči. Je vlhká, o kvety sa stará príkladne. Rovnako ako o ich štvorizbový byt, Richarda a ich dvoch synov.

Ozve sa vyzváňanie telefónu, dvíha slúchadlo. „Hana Lesná.“
„To som ja, Táňa,“ zaznie na druhom konci veselo a Hana si predstaví priateľkinu tvár, drobnú, akoby detskú, nos posiaty pehami, za aké by sa nemusela hanbiť ani Anna zo Zeleného domu, a červenkasté vlasy zopnuté do spony. Vyzerá ako škriatok. Rozkošný škriatok z rozprávky. „Zajtrajšok platí?“
„No jasné!“
„Fajn, teším sa,“ zatrilkuje Táňa a skôr než stihne zložiť, Hana začuje v pozadí detský plač. Srdce jej v okamihu zovrie taká silná bolesť, až má pocit, že ju zadusí. Tak rada by som vrátila čas! Všetko by bolo inak... Náš byt by bol zaplnený detským smieškom a plačom a ja... ja by som sa cítila potrebná.
Pokrúti znechutene hlavou, vie, že jej túžby sú nezmyselné a svojím spôsobom aj choré – čas sa nedá ani vrátiť, ani zastaviť –, no zároveň túži vrátiť sa do rokov, keď nepochybovala o Richardovej láske... o ničom. Cítila sa krásne naplnená a šťastná. Jej dni hriali a všetko v nich malo význam. Teraz sú smutné a prázdne. A hoci by to rada zmenila, nedokáže to. Bráni jej v tom zvyk a... strach. Vražedná kombinácia, namierená proti nej samej.
Prejde k prehrávaču a vloží doň CD s pilatesom. Vyzlieka si ponožky a bosá sa rozkročmo postaví na mäkučký biely koberec. Vníma tichú hudbu a slová cvičiteľky a začína s dýchaním, začína s cvičením. Cvičí deň čo deň, svedomito, pol hodiny, cvičí a aspoň v týchto chvíľach zabúda na všetko, uvedomuje si len svoje pevné telo a túžbu, ktorá jej prúdi v žilách a pripomína, že je ešte vždy nažive.
Táňa sa skloní nad detskú postieľku a dáva dcérke bozk na líčko. Terezka na ňu hľadí okrúhlymi modrými očkami, tváričku má skrášlenú úsmevom.
Táňa pokrúti hlavou. „Nie, moja milá. Toto na mňa neskúšaj. Je deväť hodín, musíš spinkať.“
Dcérka sa zasmeje, akoby mame rozumela, akoby sa jej to zdalo nesmierne smiešne... a v tom momente vyzerá tak čarovne, že Táňa má problém na vyslovenej vete trvať. Najradšej by dcérku zobrala do náručia a ešte sa s ňou pomaznala. Tak je to už deväť mesiacov, od chvíle, keď sa malá narodila. Nevie sa jej nabažiť... nevie sa od nej odlúčiť. Peter vždy len krúti hlavou, priateľky jej dohovárajú, že to nemôže robiť, pretože malá bude čoraz viac vymýšľať a nikdy jej nedá pokoj... ale ako to má urobiť, keď každý deň s ňou je ako zázrak? Každá minúta, každý okamih... Na dieťa s Petrom čakali presne sedem rokov. Už si mysleli, že sa ani nedočkajú... a práve, keď to začali vzdávať, keď prestali snívať o dieťati a začali rozmýšľať, čím by mohli zaplniť vznikajúce prázdno, ktoré obaja pociťovali s čoraz intenzívnejšou naliehavosťou, otehotnela. Myslela si, že až praskne od šťastia... a ako sa blížil termín pôrodu, bola si viac než istá, že naozaj praskne. Počas tehotenstva pribrala dvanásť kíl, no s tým jej pocity nesúviseli. Jednoducho si pripadala ako balón. Balón plný radosti, snov, predstáv... aj obáv. Čo ak sa niečo prihodí? Čo ak malé nebude v poriadku? Čo ak pri pôrode zomriem? Tieto otázky ju posledné týždne tehotenstva doslova prevalcovali a nedovoľovali jej spávať. Nechcela ich... no napriek tomu jej prenikli do srdca, hlavy. Peter z nej bol už chorý, a ako sa neskôr priznal, nevedel sa dočkať, kedy príde deň D, deň, ktorý to všetko zlomí a ona prestane so všetkými tými hroznými a mučivými obavami. Pôrod prebehol dobre, bez komplikácií, a po štyroch hodinách na pôrodnej sále uzrelo ich vytúžené a vymodlené dievčatko maminu a ockovu tvár... Dali mu meno Terezka.
Táňa potichu vyjde z izby, dvere len privrie, a prejde do kúpeľne, kde zostala po kúpaní malej mokrá dlažba a chaos. Práve doupratuje, keď prichádza domov Peter.
Vybehne mu v ústrety a objíme ho. „Ako ste si zahrali?“
„Super!“ žiari Peter. „A vyhral som!“ Peter raz do týždňa hráva s priateľmi tenis. Táňa má zasa pravidelné stretnutie s priateľkami. Každú stredu o piatej, termín prispôsobili malej, aby večer bola včas doma a mohla ju okúpať a nadojčiť.
„Nepochybovala som o tom,“ usmeje sa Táňa a s láskou sleduje manžela. Vníma jeho ostrú bradu, líniu pier a fúziky, ktoré sa mu smiešne krútia dohora. No jej sa to páči. Celý sa jej páči. Onedlho to bude desať rokov, čo sa spoznali. Stal sa súčasťou nielen jej života, ale aj jej samej a už si bez neho svoj život nevie predstaviť. Ľúbi ho a vie, že to nikdy nič nezmení.
„Malá spí?“
„Usmieva sa,“ informuje ho Táňa cestou do kuchyne. „Si hladný?“
„Máme niečo teplé?“ ožije Peter, Táňa pokrúti hlavou.
„Chlieb a...“ kývne smerom k chladničke, Peter to nekomentuje. Zvykol si, že Táňa varí podľa toho, či pri malej stíha, alebo nie. Sú dni, keď je navarené, a sú dni, keď majú len chlieb alebo pečivo. Prevažujú tie druhé, no neprekáža mu to.
„Fajn. Takže... čakáme na plač,“ žmurkne na manželku.
„Presne tak.“
Poznajú to. Terezka si bude v postieľke rozprávať a usmievať sa, nevydrží však dlho. Keď zistí, že obecenstvo neprichádza, začne s pomrkávaním, ktoré sa onedlho zmení na plač. Zúfalý plač, ktorý jej rodičia neznesú počúvať... Trvá to už tretí mesiac. Nazvali to večerné preteky. Preteky, kto skôr zaspí. Či malá, alebo vyčerpaní rodičia.
„Páni, ako môže mať niekto toľko energie?“ začuduje sa Peter, Táňa zazíva.
„Terezkino tajomstvo.“
„Už sa teším, keď nám ho porozpráva.“
„Prestalo by byť tajomstvom.“
„Hm, to je pravda.“ Peter sa usadí za stolom a pozoruje manželku, ako vyberá z chladničky maslo, šunku, syr a rajčiny. Pohyby má spomalené a tvár poznačenú únavou. „Ťažký deň?“
„V pohode. Len... dostala som menštruáciu, takže...“
„... máš bolesti,“ dopovie Peter.
„Vďaka Bohu za ibalgin,“ doloží Táňa a sadne si oproti manželovi. „A ty? V ambulancii všetko okej?“
„No... okej.“
„Čo sa deje?“ spozornie Táňa. Peter má súkromnú zubnú ambulanciu. A spolu s dobrým menom aj plné ruky práce. Do bodky a do písmena. Čo-to o tom vie, veď bola vyše osem rokov jeho sestričkou. Tak sa zoznámili. Hľadala si prácu... a našla oveľa viac. Životného partnera. A dve najlepšie priateľky. Často sa smejú na tom, ako jedna malá zubná ambulancia zmenila život piatim ľuďom.
„Potreboval by som na pár dní vypadnúť.“
„To... akože sám?“ zneistie Táňa, Peter sa zľahka zasmeje.
„S tebou, láska. Samozrejme, že s tebou.“
„A malá?“
„To sú čo za otázky? Predsa ju nemáme kam dať, takže...“ pokrčí plecami, Táňa si v tom geste číta aj to nevypovedané. Je zbytočné o tom uvažovať, napriek tomu, že je to také lákavé... nesmierne lákavé. Byť rodičom je však úväzok bez možnosti vybrať si dovolenku. Si ním stále, dvadsaťštyri hodín denne, ak nemáš pomoc od rodiny... a tú oni dvaja nemajú.
Petrova mama žije v Perneku, čo pomoc značne komplikuje, a jej rodičia síce žijú blízko, ale... Pokrčí čelom, teraz to nechce rozoberať.
„Bez nej by som nikam nešla.“
„Viem.“
„Takže, čo máš na mysli?“ Pozná si manžela. Ak povie, že by rád niekam vypadol, už o tom rozmýšľal. Detailne rozmýšľal.
Peter sa usmeje. „Všetko je vybavené!“
„Ani si sa ma nespýtal,“ podotkne zarazene Táňa.
„Špekulovala by si.“
„Možno, ale...“
„Rakúsko,“ nedá jej Peter dohovoriť. Vie, akú má Táňa pre túto krajinu slabosť. Tvrdí, že ešte aj kravy sú tam čistejšie a krajšie než na Slovensku. A vždy má hlas podfarbený smútkom. Trápi ju aj štve, že Slovensko za susedmi stále zaostáva. A pritom by stačilo tak málo... „Malebná dedinka pod Dachsteinom. Ubytovanie v penzióne s wellness, polpenzia a vrchy na dosah ruky!“
„Páni!“ vydýchne Táňa.
„Veru, páni,“ prikývne Peter spokojne. „Už je to objednané.“
„Vidím, že si nestrácal čas.“
„Čas netreba strácať, čas musíš pevne držať v rukách, lebo inak ti utečie,“ zamudruje Peter a zahryzne do krajca chleba. Naložil si naň všetko, čo sa dalo. Jasné, počas dvojhodinovej hry poriadne vyhladol.
Chcela by sa naňho hnevať, aspoň troška, pretože ju celkom vyčlenil a rozhodol sám, ale nevie to. Kedysi, keď nemali Terezku, chodievali do hôr často. Vášniví milovníci hôr a turistiky. To ich vlastne zblížilo... a napokon aj spojilo. Láska k horám. Obaja milujú horské štíty a niekoľkohodinové túry, keď človek vníma len tichú krásu okolo seba, svoje nohy a blízkosť oblohy. Všetko ostatné zostáva bokom, nič nie je dôležitejšie než pocit, ktorý sa ich zmocní zakaždým, keď sa k nej približujú.
„A potom,“ doloží po chvíľke Peter a hlas mu znežnie, „budúci víkend to bude presne desať rokov, čo si vstúpila do mojej ambulancie.“
„A prevrátila ti svet hore nohami,“ doloží mäkko Táňa a chytí ho za ruku.
„Krásne prevrátila,“ spresní Peter a začne si natierať ďalší krajec chleba.

Hľadala si prácu. Po skončení školy nastúpila do zubnej ambulancie svojej tety, lenže tá sa chystala do dôchodku, bol čas, aby sa poobzerala po čomsi novom. Navštívila deväť ambulancií, no bola na tom rovnako ako na začiatku. Nikde ju nepotrebovali. Začala si už zúfať, nechcela byť rodičom na krku, tak ako bola roky jej sestra... Natália prerušila štúdium medicíny, lebo sa zo dňa na deň rozhodla, že chce žiť a nie stráviť mladosť nad skriptami. Rodičia súhlasili, presvedčení, že sa k štúdiu vráti, že jej len čosi preplo v hlave... verili, že dozreje. Poznali mladšiu dcéru a vedeli, že dohováranie ani nátlak na ňu neplatia. Bola tvrdohlavá a s obľubou hovorievala, že všetko dobré aj zlé v živote chce okúsiť na vlastnej koži, vrátane chýb. Dodnes tvrdí, že odchod zo školy nebola chyba... Táňa si myslí pravý opak. Mohla byť z nej detská lekárka... teraz je príveskom bohatého staršieho muža, ktorý ju má ako hračku. Táňa len tŕpne, kedy ho Natália omrzí... a čo bude potom. Sestra má tridsať rokov, neukončené vzdelanie a žiadnu prácu, vlastný príjem. Stavia svoj život na kráse, ale akosi nedomyslela, že vekom sa z nej veľa vytratí... Ovplyvnená svojou sestrou, hľadala neúnavne ďalej. Jedného daždivého májového dňa vstúpila do ordinácie doktora Petra Dvorského. Bola objednaná, vedel o nej... lenže práve v ten deň mal od rána zhon, a keď prišla, neuvedomil si, že do ambulancie nevkročila ďalšia pacientka, ale záujemkyňa o miesto sestričky.
„Prosím, sadnite si.“
„Ale...“ chcela namietať, ale potom ju čosi zadržalo. Prečo nie? pomyslela si. Aspoň mi skontroluje chrup. Vedela, že ho má v poriadku, no prebudilo sa v nej čosi šibalské... a tak si sadla do kresla.
Pristúpil k nej... a ona si pomyslela: má nádherné oči. Vlastne, prenádherné oči. Zelenkavé, akoby olemované zlatými prúžkami... Zahľadela sa do nich a na chvíľku aj zabudla, prečo prišla.
„Otvorte ústa,“ povedal a ona ich poslušne otvorila. „Žiadne kazy,“ zamrmlal skôr pre seba. „Tak... aký máte problém?“
„Som bez práce,“ odvetila. Prekvapene zažmurkal.
„Aha. Takže...“
To už sestrička, mladá žena vo vysokom štádiu tehotenstva, nevydržala a začala sa smiať. „Pán doktor, slečna Svetlá nie je pacientka, ale možno vaša budúca sestrička.“
„Bože, a to ste prečo nepovedali hneď?“ zasmial sa a ona na chvíľku stratila reč. Jeho smiech znel rozprávkovo. Vedela by som ho počúvať každý deň, preblesklo jej hlavou... a cítila, že sa červená. Zľakla sa, že jej číta myšlienky. „Dobre teda,“ hodil rukou. „Vzdelanie, prax?“
Začala rozprávať, no kdesi v hĺbke mala pocit, že ju nepočúva. Hľadel na ňu tak zvláštne... Zneistela. Možno ma vôbec nevníma. Možno myslí na niečo celkom iné...
„Máte krásne oči,“ povedal nečakane.
„Aj vy.“
Dostala ho. Zarazene na ňu pozrel... potom sa rozosmial.
Do práce nastúpila o dva týždne. O ďalšie dva týždne mali prvé rande. A dohadovali sa, kto z nich má krajšie oči. Majú rovnaké. Zelené.

Marta zamkne krajčírsky salón a známou uličkou sa poberie domov. Je nádherný májový podvečer, ako stvorený na prechádzku... alebo ešte lepšie, na rande. Tíško si povzdychne a svižným krokom kráča ďalej. Štíhla, šik oblečená, v rifliach a tmavomodrej blúzke s bielymi bodkami, svedčí jej to. Plavé vlasy jej splývajú po plecia, na svet hľadí veľkými čokoládovými očami, ktoré zvýrazňuje modrý rám okuliarov. Na okuliare si potrpí, vníma ich ako módny doplnok. Má doma presne desať rámov v rôznych farbách: kombinuje ich podľa oblečenia. O chvíľu už stojí pred bránou, odomyká si, zo schránky vyberá poštu a vychádza na druhé poschodie.
Keď vstúpi do predsienky, usmeje sa. Môj byt. Môj. Len a len môj... Vyzúva si lodičky a tanečným krokom vojde dovnútra. Obývačka dýcha slnkom a farbami, je priestranná a krásna. Nábytok – rovnako ako v kuchyni je biely – tvorí len veľká knižnica a stojan na CD. Krémová sedačka sa takmer stráca pod ružovými a červenými vankúšmi. Byt má aj malú spálňu a ešte menšiu kuchyňu s terasou, no Marte skutočnosť, že byt je malinký, neprekáža. Je šťastná, že konečne býva vo svojom. Z rodičovského bytu odišla, keď mala dvadsaťpäť. Cítila, že s mamou už nemôže ďalej žiť. Niežeby ju neľúbila, práve naopak, ale cítila sa už príliš dospelá, aby sa s ňou delila o jednu domácnosť. A aby sa prispôsobovala. Chcela žiť po svojom... chcela byť vnútorne slobodná. Mama to prijala veľmi zle, nechcela, aby jej jediná dcéra odišla, najmä keď na odchod podľa nej nebol dôvod, dcéra nemala manžela ani partnera, no Marta vedela, že to musí urobiť. Mamina láska ju chvíľami nečakane obmedzovala, začala ju vnímať ako príťaž. Niekoľko rokov bývala v rôznych podnájmoch... a snívala o vlastnom byte. O mieste, ktoré sa stane jej útočiskom, ktoré ju bude objímať a hriať... ktoré sa stane jej domovom. Na svoje tridsiate narodeniny si dala veľký dar. Kúpila si dvojizbový byt s rozlohou päťdesiatsedem štvorcových metrov. V okamihu, ako doň vstúpila, si ho zamilovala. Mal kopu výhod – do salónu len desať minút chôdze, obývačka otočená na západ, takže do nej až do večera nakúka slnko, terasa, o akej vždy snívala – a čo bolo azda najdôležitejšie, byt má aj šatník. Bez neho by sa zaobišla len ťažko, musela by mať v izbe vstavané skrine, čo by sa jej nepáčilo. Bolo by to na úkor kníh. Šatník rozhodol. Zobrala si úver, vybavila potrebné záležitosti... a byt patril jej.
Vchádza do malej miestnosti, rozsvieti si a zastane pred policami kombinovanými so zásuvkami a závesným priestorom na šaty a saká. Pri pohľade na úhľadne upratané police spokojne zafuní. Vyzlečie si blúzku, zavesí ju na ramienko, nohavice poskladá a odloží na policu s rifľami. Vyberie si bavlnené šaty – predávali ich ako nočnú košeľu, ale ona hneď vedela, že ju bude nosiť ako domáce šaty – a prezlečie sa. V kúpeľni sa odlíči, v malej, ale pekne a účelne zariadenej kuchyni si zaleje kávu. S hrnčekom vyjde na terasu, a keď sa posadí, nastaví tvár posledným slnečným lúčom dnešného dňa. Cíti ich hrejivý dotyk... a spokojnosť, čo sa v nej rozrastá. Vie, že potrvá len chvíľu, že spolu so súmrakom príde smútok a samota, ale teraz je rozhodnutá vychutnať si danú chvíľu a jej láskavosť. A hlavne svoju radosť. Už takmer rok sa teší zakaždým, keď vojde do svojho bytu... domova. Aj keď takéto označenie trocha pokrivkáva, či nie? Domov predsa netvoria izby, ale ľudia, ktorí v ňom s tebou žijú.
Ozve sa telefón, prejde do izby a dvíha slúchadlo. Vie, kto volá. „No ahoj! Aký si mala dnes deň?“
„V pohode.“
„A to je všetko, čo mi povieš?“ rozčúli sa mama, Marta si povzdychne. Mamy vedia byť niekedy také otravné... No aj tak by nechcela inú, než má.
„Bol v pohode, nič iné ti povedať neviem.“
„Hm...“ Mama sa na chvíľku odmlčí. „A čo máš v pláne večer?“
„Oddychovať,“ odvetí Marta opatrne, presne totiž vie, čo bude nasledovať. A... nemýli sa.
„Mala by si ísť medzi ľudí a nie večne sedieť doma.“
„Zajtra budem medzi ľuďmi,“ namietne vyčerpane Marta, náhle ju premohla únava.
„Hanu s Táňou nerátam,“ odvrkne mama, do Marty vojde zlosť.
„Sú to moje priateľky.“
„Vydaté priateľky,“ povie mama s dôrazom na slovo vydaté. „Majú celkom iný život, iné problémy ako ty.“
„Ja nemám problémy,“ odpovie Marta automaticky a rozmýšľa, aký dôvod by mohol ukončiť ten nezmyselný telefonát. Vie, že mama sa tak ľahko nevzdá... „A ty? Aký si mala deň?“
„V pohode,“ odvetí mama, jej tón prezrádza, že je urazená. No Marta sa to rozhodne ignorovať.
„To som rada.“
„A to je všetko, čo mi povieš?“ naježí sa na druhom konci mama, Marta si povzdychne.
„Mami, a čo by som ti tak ešte mohla povedať? Volali sme si predvčerom, včera a dnes doobeda.“ Ty si mi volala, opraví sa v duchu. „Povedali sme si všetko, nemám nič nové.“
„A čo budeš večerať?“ zdržuje ju mama na šnúre slov, hoci vie, že Marta to neznáša. Napokon, v piatok sa uvidia, povedia si, čo treba.
„Ešte neviem.“
„Bola si si nakúpiť?“
„Mami, prosím ťa,“ Marta to už nevydrží, v hlase počuť jej rozladenosť.
„Čo? Čo je na tom čudné, že sa starám? Si sama, môže sa ti všeličo stať a nikto pri tebe nie je...“
„Aj ty,“ pripomenie jej jemne Marta.
„Viem, ale to je niečo celkom iné,“ namietne mama a Marta nerozumie jej logike. V čom je to iné? A vôbec, keď už mama rozoberá, že by sa jej mohlo čosi stať... ona je predsa rizikovejšia. Je staršia.
„Mami, sľubujem, že keď sa mi niečo stane, skôr než zavolám sanitku, sa ti ozvem, dobre?“
„Bože, si fakt nemožná!“
„Presne,“ prikývne Marta. „Preto som sama.“
„Tak som to nemyslela,“ vyhŕkne mama.
„Viem, že nie. Tak ahoj,“ doloží Marta rýchlo a zloží. Prejde ku komode a horúčkovito otvára poslednú zásuvku. Vyberá škatuľku cigariet. Fajčí len zriedka. Najčastejšie po rozhovore s mamou. Nevie si s tým poradiť... vždy ju ich debaty rozrušia, rozčúlia... jednoducho v nej zobudia všetky negatívne vibrácie, ktoré jestvujú. Hoci to mama myslí dobre, zakaždým jej to vyjde presne naopak. Stará sa, ako keby som bola malá... Nevie prijať, že som dospelá. Rovnako ako fakt, že nemám manžela. Lenže to je jej problém, nie môj, pomyslí si vzdorovito, keď vyjde na terasu a zapáli si. No... tak trocha aj môj, ale... môj. Som sama. Nie je nikto, kto by ma po príchode z roboty objal, spýtal sa, aký som mala deň, a vypil si so mnou kávu. Nie je nikto, koho by som sa to spýtala ja a pre koho by som trebárs uvarila večeru. Som sama... už druhý rok som sama. Nebola to moja voľba, nerozhodla som sa tak... stačilo, že to ukončil Zdeno. Nemohla som urobiť nič iné, len to prijať. Chodili sme spolu päť rokov a zrazu... koniec. Také veci sa stávajú. Horšie je, že sa stali mne, pomyslí si a vychádza z terasy. Slnko sa skrylo za paneláky oproti, vzduch sa náhle ochladil. Spolu s jej vnútrom.

Milan Buno, literárny publicista

 

+ Pridať nový príspevok
Ružena Krumpálová: Priateľky, Oznámiť správcovi
Tánička, prečítala som ďalšiu Tvoju úžasnú knihu. Gratulujem. Mám ju aj s podpisom, lebo s Tebou v Tatrách som Si ako slnko nemala. Prajem Ti veľa zdravia, šťastia, lásky, spokojnosti a radosti. Ja som si na konci novembra zlomila prav viac >>>
Počet reakcií: 0
reagovať
Jana Šuleková: Priateľky, Oznámiť správcovi
Tak, ako sa v knihe píše, recept na priateľstvo, na to, čo je v ňom tabu, čo už nie, nikto nevydá, preto je príznačné to, že spolu s knihou vychádza kniha receptov - aj ona je niečím podobným, ako osud Hany, Táni, či Marty, lebo rec viac >>>
Počet reakcií: 0
reagovať