424 strán
Vyšlo: 2008/11
Ukážky strán:
ROZBITÉ ŠŤASTIE
„Román Rozbité šťastie sa mi písal krásne ľahko a s radosťou, napriek tomu, že som sa pohybovala v celkom nových vodách – alebo práve vďaka tomu. Rozoberám v nej rozporuplný a komplikovaný vzťah hlavnej hrdinky Terky k nevlastnému synovi Adamovi, ktorý má sedemnásť rokov a čoraz viac sa jej vzďaľuje, hoci ona to nechce a je presvedčená, že je tomu tak iba preto, že nie je jeho vlastná mama. Vžívala som sa do jej pocitov, usilovala som si predstaviť, čo cíti, čo si myslí... predstavovala som si seba na jej mieste, to mi najviac pri písaní pomáha – a myslím, dúfam, že som to zvládla dobre.
Teším sa najmä z toho, ako som zvládla „väzenskú tematiku“. Ako som už spomínala, bolo to pre mňa celkom nové teritórium a vedela som, že to bez pomoci nezvládnem.
Oslovila som Lacka Hannikera, prokurátora v oblasti trestných činov, ktorý mi veľmi ochotne pomohol: čítal môj rukopis, spolu s manželkou, počas čítania mi telefonoval, aby ma informoval, že až na niektoré technické detaily, ktoré musel upraviť, som to zvládla dobre: vrátane popisu spoluväzňov, väzenských dozorcov a celkovej atmosféry pri návštevách vo väzení.
Keď mi vrátil prečítaný rukopis, bol po okrajoch popísaný smajlíkmi – pri pasážach, ktoré sa manželskej dvojici – Lackovi a jeho manželke Anne – páčili najviac. Pišťala som do radosti. Anna si dokonca myslela, že som niečo také musela prežiť na vlastnej koži, že inak by som to nemohla tak verne opísať... no Lacko jej vysvetlil, že to je na „vine“ moja fantázia.
Zdá sa, že ju ešte stále mám, že som ju nestratila. Bujnú fantáziu som mala už ako dieťa – no vtedy ma učiteľky občas obviňovali z klamstiev, nechápali, že si vytváram svoj svet... a vlastne to robím doteraz: pri písaní svojich kníh.“
