Prihováranie

Okolo nás je toho totiž  toľko, čo stojí za povšimnutie, že ani neviem, čomu dať prednosť...
Už viem.
Začnem s takou jednoduchou vecou. Jednoduchou... a pritom krásnou.
Už ste si všimli, že v živote to tak chodí? Že tie najjednoduchšie veci sú v konečnom dôsledku najkrajšie? Ja už pred rokmi... a tento svoj "objav" si vyslovene vychutnávam.

Ale nie o tom som chcela písať. Ale o jari. O tom, čo urobila so svetom okolo nás. Stará kúzelníčka, ktorá dokáže priam zázraky. Rozjasnila svet, dala mu úžasné farby. Dokonalé. Stromy aj tráva sú zelenkavé ako v hobbitskej krajine a kvitnúce kríky vyslovene ohurujú svojou vôňou.
Keď som dnes venčila našu Baru, nevedela som sa na tú krásu vynadívať.  Spomalila som, aby som si mohla všimnúť každý detail... a pristihla som sa pri tom, že sa usmievam.
Len tak, z radosti.
Pri pohľade na stromy a púpavy v tráve. Stretla som zopár ľudí... s niektorými sme sa aj pozdravili, niektorí sa na mňa milo usmiali, vrátili mi úsmev... a niektorí sa mračili.
Nad hlavou modré nebo s bielymi mráčikmi, okolo seba zelený voňavý svet... presne taký, aký som vnímala ja a aj tí usmievajúci sa... no oni ho hádam nevideli. Alebo ho nebrali ako dôvod na úsmev. A to je tá chyba.
Všetci máme rovnakú možnosť tešiť sa. Len tak, z maličkostí, no nie všetci ju využívame.
A ja nechápem prečo.
Prečo?!

Vaša Táňa